Verejný priestor patrí nám všetkým a preto by sme mali o ňom rozhodovať všetci. Nezmysel. Aj zdravotníctvo patrí nám všetkým a nejdeme spoločne diskutovať o tom, kto sa má stať primárom neurológie. Navyše architektom sa dnes cíti každý, kto niečo tvorí, a keďže svojim spôsobom čosi tvoríme všetci, logicky sme všetci architekti. Ďalší nezmysel. Za rozvoj miest sú zodpovední mestskí poslanci. Bodka. V ňom však častokrát sedia ľudia, ktorým udržateľnosť rozvoja vlastného mesta pripomína skorej španielsku dedinu. Avšak úplne legitímne. Sú totiž plne kvalifikovaní na to, čo vyštudovali. Napríklad aj pre spomínanú neurológiu. Pre územný rozvoj tak radšej využívajú participatívne plánovanie. Výborný komunálno-politický nástroj. Alibizmus. Ľudia rozhodli, ľudia sú si na vine. Politik totiž plánuje na štyri roky, teda maximálne do ďalších volieb. A keďže sa na tvorbe mesta za takúto krátku dobu až tak veľa nezmení, nie je záujem sa týmito témami vážne zaoberať. Neprinášajú totiž hmatateľný výsledok, ktorý by okamžite prihrial politickej polievočky.
Na budovanie miest treba viacej trpezlivosti. Napríklad na prelome 19. a 20. storočia produkovali kone ťahajúce povozy v centrách metropol toľko exkrementov, že ich boli plné ulice. Spaľovací motor bol v tomto prípade vykúpení. Začali sa projektovať cesty. O sto rokov neskôr boli ulice plné exhalátov a tak sa začiatkom 21. storočia stalo, že v niektorých mestách presiahol počet bicyklov celkový počet áut. Začali sa budovať cyklotrasy. Zaujímavé je, že mestá majú v tomto smere pomerne prirodzený až autoregulačný vývoj. Skrátka keď nastane krízová situácia, mesto sa posunie na novú kvalitu aj samé. Síce nie je za štyri roky, ale za tých sto už určite áno. A to treba jedným dychom dodať, že v posledných dekádach sme svedkami omnoho rýchlejšieho rozvoja ako doposiaľ.
Na zmeny treba byť pripravení. Priestor okolo nás je vzácny a rozhodne nie je nevyčerpateľný zdroj. Treba si ho vážiť, študovať možnosti využitia, či transformácie, hľadať riešenia a hovoriť o nich. Územné plány sú právnymi nástrojmi. Urbanistické štúdie zase podkladmi, ktoré ilustrujú varianty, ako by mohol vyzerať svet už v blízkej budúcnosti. Možností, ako sa vysporiadať s nástrahami rozvoja dnešnej doby teda rozhodne máme. A nie začať lamentovať nad vážnosťou situácie, keď už je medializovaný konkrétny projekt. Ak to pre naše mestá nie sú schopní zabezpečiť ich vlastní poslanci, mala by byť vytvorená nezávislá organizácia územného rozvoja, ktorý by bola dohliadala na priestorový rozvoj nášho štátu, na možnosti, ako byť pripravení. Netreba však pritom zabúdať ani na informovanosť. Územnému plánovaniu totiž u nás nechýbajú odborníci, ale pozitívny marketing a vôľa na ich kvalitné obstaranie.
Je mnoho lokalít, ktoré čaká rozvoj, či už skôr alebo neskôr, no je aj omnoho takých, ktoré potrebujeme konzervovať nedotknuté. Chráňme, rozvíjajme, no najmä hľadajme riešenia a komunikujme ich. Urbanistické štúdie, no najmä územné plány dávajú jasné a transparentné pravidlá pre všetkých. Ich absencia u kompetentných podnecuje chuť veci meniť len vtedy, keď vo vzduchu cítiť financie developera. Vtedy je však spravidla neskoro. A ak to takto pôjde aj naďalej, začnime hovoriť o odluke plánovania od politiky. Pretože takto budeme stavať mestá ozaj len podľa svojvôle mestských poslancov a ich maľovaných objednávok.
